Farnosť sv. Joachima a Anny

Dlhé nad Cirochou

Farnosť sv. Joachima a Anny

Dlhé nad Cirochou

"Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“"

Lk 1, 46-47

Moja Cirkev alebo: Aký je môj vzťah k Cirkvi?

Cirkev nám sprostredkúva pravdy, ktoré máme vo svojom živote plniť. Na toto Cirkev má priestory, kostoly, kde zvláštnym spôsobom sa napomáha rastu našej viery. Pán Ježiš ustanovil apoštola Petra za viditeľnú hlavu Cirkvi. Jeho nástupcovia pápeži a s nimi všetci biskupi sú učiteľmi viery a mravov. Je to dar, ktorý sme dostali od Boha. Našou povinnosťou je dar prijať. Darcom zrna je Boh. Prijať zrno viery znamená umožniť, aby v nás Božie slovo mohlo rásť. Sme povinní zachovať všetko, čo nám je prikázané. Nevieme dňa a ani hodiny svojej smrti. Máme byť vždy pripravení, pretože nevieme svoj deň žatvy. S každým z nás má Boh na zemi svoj plán. Boh nám dal Cirkev, ktorá nás učí, vedie k cieľu, do Božieho kráľovstva. Vieme, že na tejto ceste je mnoho ťažkostí a prekážok. Človek má hľadať vôľu Božiu a plniť ju vo svojom živote. Nesmie rezignovať. V Cirkvi má nádej.

Ako využívam možnosť nechať sa viesť Cirkvou, kňazmi a nimi sprostredkovaným Božím slovom? Spytujme si svedomie: Je správne, že idem do kostola a nevkročím do neho a ostávam mimo? Je správne, že pristupujem ku sviatostiam len zo zvyku a snáď aj svätokrádežne? Je správne, že sa modlím len poležiačky a ponáhľajúc sa po ceste a neviem si k modlitbe pokľaknúť, na modlitbu nájsť čas? Sme Bohom povolaní, Cirkvou poúčaní budovať vo svojom živote cestu do Božieho kráľovstva. To vyžaduje využiť správne svoj čas.

Keď si uvedomujeme, že Božie kráľovstvo má svoju dynamiku rozvoja, je správne, ak nežijeme život prirovnaný postoju so založenými rukami. Nehovorme: veď nejako to dopadne, ale spolupracujme s Cirkvou, ktorá nám ponúka prostriedky, dary od Boha. Bohu sa páči naša spolupráca s ním. Je správne, že nám záleží na vzraste Božieho života v nás a v našom okolí. Nesúhlasme s vypočítavosťou. Nesúhlasme so špekulovaním. Zriekajme sa lenivosti a každého hriechu. Áno, stretnutia s Kristom nás tak rýchlo nemenia ako apoštolov či sv. Pavla apoštola. Hoci sme pokrstení, prijímame telo Pána Ježiša, počúvame jeho slová. Musíme a chceme bojovať s prekážkami, ktoré nám hatia cestu do Božieho kráľovstva. Chceme zvíťaziť.
Ako vyzerá život človeka, ktorý uveril v Krista? Možno nám napovie dialóg medzi človekom, ktorý nedávno uveril v Krista, a jeho neveriacim priateľom: „Tak si teda konvertoval ku Kristovi?“ „Áno.“ „Potom zaiste o ňom veľa vieš. Povedz mi, v ktorej krajine sa narodil?“ „Neviem.“ „Koľko mal rokov, keď zomrel?“ „Neviem.“ „Vieš aspoň, koľko rečí predniesol?“ „Neviem.“ „Pravdu povediac, vieš veľmi málo na človeka, ktorý tvrdí, že uveril v Krista.“ „Máš pravdu. Hanbím sa, že tak málo o ňom viem. Ale niečo predsa viem: Pred tromi rokmi som bol opilcom. Mal som dlhy. Moja rodina sa rozpadla. Moja žena a deti sa báli mojich nočných návratov domov. A teraz som prestal piť, nemám dlhy, náš dom je šťastným domom, deti s túžbou očakávajú večer čo večer, kedy sa vrátim domov. To všetko urobil pre mňa Kristus. A toto je to, čo viem o Kristovi.“

Áno, len vtedy môžeš povedať, že si kresťan, ak to vidno z tvojho života. Prosme navzájom za seba, aby sme vytrvali na ceste a aby v nás Božie slovo rástlo a prinieslo bohatú úrodu.